Už jsem se tam necítil dobře, říka o odchodu ze Žiliny Vladavič

Admir Vladavič, zaujímavá to postavička slovenskej futbalovej Corgoň ligy, sa v januári minulého roka neprihlásil do prípravy svojho vtedajšieho zamestnávateľa MŠK Žilina a odišiel bez vysvetlenia. Po čase sa opäť dostal do futbalového kolotoča a odhalil dôvod svojho konania.

Vladavič v Žiline pôsobil už v sezóne 2008/2009 a zahral si aj Pohár UEFA. Nasledovala anabáza v Salzburgu a následný návrat pod Dubeň, práve v dobe, keď Žiline "hrozila" ďalšia účasť v pohárovom dobrodružstve, tentokrát v Lige majstrov. Zahral si aj v nej a po skončení skupinovej fázy, pred zimnou prípravou, odišiel. Bez vysvetlenia. Sám to vysvetľuje slovami, že okolo jeho osoby nebola dobrá atmosféra:

"Už som sa tam necítil dobre. Spoluhráči okolo kapitána Ježa ma nebrali, neprihrávali mi. Možno im prekážalo, že som mal v Žiline veľmi dobré finančné podmienky. Ani trénerovi Hapalovi, aspoň ja som taký pocit mal, som nepadol do oka. Často ma kritizoval, tak som sa ozval. Som už taká povaha, čo mnohým prekáža. Vytočilo ma aj to, že na jedno posedenie mužstva som prišiel s kamarátom z Bosny. Dostal sa do roztržky s Ľubomírom Guldanom. Keď som to chcel povedať trénerovi, nevypočul ma. Už sa nedalo v klube vydržať, moja pozícia sa čoraz viac zhoršovala, tak som to riešil radikálne - už som sa do Žiliny nevrátil."

A to bol kameň úrazu pre Pavla Hapala, ktorý sa mu nevedel dovolať, Vladavič sa neozval sám a neposkytol žiadne stanovisko. Pol roka nehral, no teraz si našiel angažmán v druholigovej Karvinej v Českej republike: "Ja tvrdím, že som sa chcel zo zástupcami klubu stretnúť a hovoriť s nimi. Cítil som, že som reagoval zbrklo, bol som ochotný sa vrátiť, dokonca prijať pokutu i hrať za rezervu. Hapal bol však proti, hovoril, že rozvraciam kabínu a že už som mnou nerátajú. Ale keďže na jar minulého roku som už prestúpiť nikam nemohol, pol roka som nehral. FIFA mi v lete minulého roku uvoľnila činnosť, môj spor so Žilinou, pravda, trvá, čakám na ortieľ medzinárodnej federácie."

Bosniak priznáva, že to nebolo jednoduché a namiesto futbalu siahol aj po alkohole: "Bolo to najhoršie obdobie v mojej kariére. Lekári ma liečili z depresie, žiadne zranenie sa takej traume nevyrovná. Ráno som vstal a mal som prázdno. Trénoval som individuálne, ale i tak som sa nudil. Vyhľadával som spoločnosť kamarátov, čoraz viac som začal chodiť po baroch a aj som si vypil."

Čo plánuje ďalej, je zrejmé. Dostať sa do bývalej formy a pomaličky stúpať zase nahor. Nezabudne ani na šošonov: "Vážim si Miroslava Nemca, člena realizačného tímu, ako mi po mojom príchode do Žiliny pomohol. Žiadny problém som nemal ani s majiteľom klubu Jozefom Antošíkom, prečo by som jemu i Karolovi Blaníkovi nemal podať ruku? K Hapalovi sa nebudem vyjadrovať, podobne ani k Ježovi. Je to však dobrý futbalista. Plánoval som, že konečne zakotvím doma. Zostal som však nemilo zaskočený, situácia v bosniackom futbale sa nezmenila. V Olimpiku chýbali financie, meškal plat, prémie... Prestalo ma to tam baviť, nebudem sa predsa ustavične doprosovať toho, čo mi patrí, a tak som predčasne ukončil zmluvu. Mal som ponuky z Jihlavy, Karvinej i Duisburgu. V Karvinej mi splnili moje podmienky, tak sme sa dohodli na spolupráci," uzavrel 29-ročný hráč, ktorý mal problémy s realizačným tímom aj v Salzburgu. Podľa vlastných slov sa raz dostal do roztržky s asistentom trénera a dal mu facku.